začiatok
Občianske združenie BLINDMEN Menu
Obsah

Letný zájazd do Prahy pre nevidiacich a ich sprievodcov

Občianske združenie BLINDMEN umožnilo, predovšetkým vďaka darcom 2%z daní, počas posledných augustových dní a v prvých septembrových dňoch ťažko zrakovo postihnutým nielen VIDIEŤ PRAHU „svojimi očami“ – dotýkať sa jej, no predovšetkým NAŽIVO PRAHU POČUŤ. Zrakovo postihnutí so svojimi sprievodcami mohli zažiť neskutočný zájazd do stovežatej Prahy bez pocitu: „ Prečo aj my nie?“ Pred zájazdom boli všetci účastníci oboznámení o možnosti, že: zástupkyňa občianskeho združenia, Ing Daniela Kvietková, spolu s pánom sprievodcom Ing. Petrom Šperkom i pánom vodičom autobusu, Františkom Hrnčiarom, budú proste „kráľmi improvizácie“, keď prispôsobia trasy tempu aj záujmom väčšiny skupiny. Krásne na zájazde bolo, že aj keď sa vekové rozpätie výletníkov pohybovalo od 21 do 75 rokov, všetci, ako sa hovorí, sme hrali spoločne za jeden tím, robili sme kompromisy vzhľadom na záujem väčšiny a aj s ohľadom na zdravotné možnosti a obmedzenia niektorých. Bola z nás teda úžasná „rodina“, v ktorej sme sa všetci cítili uvoľnene a príjemne. Mnohí ŤZP účastníci, či ich sprievodcovia boli v Prahe po prvý krát vo svojom živote. Bolo úžasné vidieť na ich tvárach radosť z prežitého i počutého. Všetci sme mali možnosť počúvať nielen zvuky malebnej matky miest, ale i fundovaný odborný výklad od dejín, až po súčasnosť Prahy v podaní nášho fantastického sprievodcu z cestovnej kancelárie COIMEX business & event travel. Pán sprievodca pripravil perfektný, zaujímavý a vyčerpávajúci program. Oboznamoval nás s nielen s dejinami a históriou, ale i so zaujímavosťami objektov o ktorých ani tí, ktorí boli v Prahe viackrát, vôbec netušili.

Všetko sa to začalo 29.augusta 2011, keď sme nastúpili do autobusu ako prví účastníci zájazdu o 22:00 v Brezne, našli sme si miesto, pohodlne sa usadili a začalo sa postupné „zbieranie“ ďalších, ktorí pristúpili: v Banskej Bystrici, vo Zvolene, v Trnave a napokon i v Bratislave... a vtedy, keď pre účastníkov čakajúcich v Bratislave bolo najnepríjemnejším zistením zatvorenie budovy stanice... dostali po vykázaní zo stanice od organizátorov návrh, aby sa doviezli taxíkmi zo železničnej stanice na veľkú čerpaciu stanicu, kde je aj v nočných hodinách čulý ruch a tam v bezpečí čakali na príchod nášho autobusu!!! Čoskoro keď sa pohodlne usadili i poslední účastníci z Bratislavy, pokračovala cesta nočnou krajinou a tu sme zažili nekvalitné - trasľavé - diaľnice v Česku, no a zároveň sme sa aj tešili, že naše diaľnice sú o trochu kvalitnejšie. V skorých ranných hodinách ďalšieho dňa sme mohli my, vidiaci sprievodcovia, opisovať našim ťažko zrakovo postihnutým, aký nádherný dojem sme mali z panorámy blížiacej sa Prahy. Zažili sme nádherné privítanie stovežatou, ktorá sa rozprestierala pred nami, ako na dlani, pri východe slnka. No a nevieme, ako je to možné, ale takéto krásne bezchybné počasie „zaistila cestovka“ pre nás po celé dni relaxačno – poznávacieho zájazdu.

Ráno sme samozrejme vošli do pražskej dopravnej špičky, ale náš hotel Janoušek v Prahe 9 sa nám bez problémov podarilo nájsť. Privítali a ubytovali nás skvelo v príjemnom prostredí hotela, potom sme sa mohli po nočnom spánku v autobuse chvíľku zregenerovať. Aj keď mal každý pre seba dve sedadlá, za čo patrila naša nesmierna vďaka dopravnej spoločnosti Autobusová doprava Ivan Levčík, Nitra; predsa len to bol menej kvalitný spánok, ako doma v pohodlí svojej postele. Od občianskeho združenia sme všetci dostali zdravotný mini balíček na osvieženie na cestu pri objavovaní krás Prahy... Napokon sme už všetci „vyrazili do bzučiacich ulíc veľkomesta“, aby sme spoznali nielen jeho krásy ale i zvuky. Nevieme, či to bola náhoda, či úmysel nášho pána sprievodcu, ale keď sme zastali na Loretánskom námestí privítali nás nádherné zvuky zvonkohry LORETY a znela pieseň zo slovenského katolíckeho spevníka: Ó, Mária, Prímluvnica naša. Počuť ju naživo práve v Prahe bolo úchvatné. Nevidiaci si mohli „prezrieť“ sochy: E. Beneša, Tycha Braha , Johannesa Keplera a ďalšie. Naše kroky odtiaľ smerovali potom na PRAŽSKÝ HRAD, ktorý je právom najnavštevovanejšou pamiatkou Prahy. Znova sme mali šťastie, lebo sme zažili výmenu hradnej stráže. Verejné priestranstvá a objekty odhaľovali nepreberné množstvo historických stavieb, pamiatok i umeleckých skvostov. Za všetky môžeme menovať Korunovačné klenoty uložené v Chráme sv. Víta. Úžasnú atmosféru v Chráme sv. Víta umocňovali stovky tichučko šeptajúcich prechádzajúcich sa návštevníkov. V histórii Pražského hradu boli vpísané nielen dejiny českej republiky, ale významnou mierou i dejiny Európy. Pozreli sme si aj Zlatú uličku, len nám sa už z toho starého zlata akosi neušlo. Nesmiernym zážitkom bola aj cesta z hradu dole, keď sme si všetci svorne nôtili pieseň: „Po starých zámeckých schodech...“ aj keď sa zrazu pred nami rozprestrela úchvatná, očarujúca Valdštejnská záhrada so svojimi prekrásnymi sochami, ktoré zhotovil všetky jeden jediný sochár - Adrian de Vries. Valdštejnská záhrada je súčasťou areálu Valdštejnského paláca, ktorý bol ustanovený ako sídlo Senátu Parlamentu Českej republiky. Po udržiavaných trávnikoch sa pyšne prechádzali pávy a „pozdravili“ sa aj nevidiacim, zaujímavosťou boli biele kráľovské pávy. Z Malostranského námestia sme mohli potom vidieť aj Kampu, kde žili také osobnosti českej kultúry, ako napr. Jan Werich. Kampa bola aj je kúzelným a tichým malým kútom Malej Strany - je to pražský ostrov, oddelený od Malej strany ramenom Vltavy známym ako Čertovka. Za Veľkopřevorským mlynom sa Čertovka strácala pod malým mostom pri pilieroch Karlovho mosta a ďalej pretekala medzi domami ( tejto oblasti sa hovorí: „Pražské Benátky“).

Odtiaľ sme prechádzali mnohými známymi úzkymi pražskými uličkami k symbolickému hrobu jedného zo svetoznámych chrobákov k „tzv. Lennonovej zdi“. Na múre steny po smrti Johna Lennona, v roku 1980 fanúšikovia vymaľovali jeho portrét a ďalšie grafity v štýle „Love & Peace – No War“. Našim ŤZP zverencom sme prečítali odkazy napísané na múre, medzi inými aj od Ringa Starra... Pre hudobníkov to bol, podľa ich slov, veľmi silný zážitok. Zhodou náhod práve okolo prechádzal aj slovenský herec Juraj Kukura a pozdravil sa s nami, ahoj slováci.

Malú obedňajšiu prestávku sme spoločne strávili v reštaurácii U Pinkasů, kde kedysi nachádzal zaujímavé podklady pre svojho vojaka Švejka Karel Hašek. Ktovie, či by sme aj my boli inšpiráciou pre neho? Prechádzku po Karlovom moste nám odtrúbil trubač z veže na začiatku mosta a pán sprievodca nás odrazu zaviedol „späť o niekoľko storočí“ rozprávaním o unikátoch nachádzajúcich sa na Karlovom moste po jeho oboch stranách. Najstaršou dodnes stojacou sochou v pôvodnej podobe je sv. Ján Nepomucký z roku 1683, posledným bolo umiestené súsošie sv. Cyrila a Metóda v roku 1928. Milým zážitkom boli všakovakí prazvláštni hudobníci z rôznych kútov sveta, medzi nimi všetkých upútala najmä mladá, krásna hudobníčka, ktorá vyludzovala na mini keramickej flaute hudbu starých majstrov. Ach, aj celý deň by bolo možné stráviť na moste, ale my sme sa prechádzkovým krokom vybrali na Václavské námestie (hovorovo nazývané Václavák). Václavák bol, je aj ostane pražským kultúrnym a obchodným centrom; v pravom slova zmysle je to 682 m dlhý a 60 m široký bulvár a nie námestie, ktorý vedie od Národného múzea k Můstku – k najznámejšej stanici METRA v Prahe. Trochu sme si oddýchli v parčíku pod sochou sv. Václava na koni a odtiaľ sme išli k Hlavnej stanici, pred ktorou už čakal „náš autobus“, ktorý nás znova bezpečne dopravil cez celú Prahu do hotela. Po mnohých kilometroch v nohách a po vynikajúcej večeri by sme si mysleli, že budeme všetci oddychovať v tichu svojej izby, ale kdeže... nabrali sme druhý dych...

Ďalší deň bola po odhlasovaní väčšiny zrušená dopoludňajšia návšteva pražskej ZOO, alebo alternatívne plavba loďou po Vltave, nakoľko sme všetci potrebovali po predchádzajúcej noci strávenej v autobuse a aj po dosť náročnom prvom dni znova nabrať síl. Takže dopoludnie sme napokon strávili zháňaním spomienkových predmetov a darčekov zo zájazdu, malým obedom, kávičkou a oddychom v nákupnom centre. Milou raritou bola možnosť odfotenia sa s LEGOMANOM sediacim na lavičke pred kaviarňou. Odtiaľ nás autobus odviezol až takmer do centra Prahy a presne na poludnie sme všetci svorne počúvali zvuky jedinečného svetoznámeho pražského Orloja na Staromestskom námestí. Potom sme mali chvíľu voľný program, niektorí sa započúvali do piesni znejúcich z Týnskeho chrámu, iní sa občerstvili, ďalší ochutnali na pražskom námestí nejakú opekanú špecialitku, či navštívili obchodíky... Po prestávke sme si pozreli ešte pražský poludník a sochu Majstra Jána Husa i nápisy na pomníku:

Nasledovala naša hlavná prehliadka a tou bola „NEVIDITELNÁ VÝSTAVA“ na Karlovom námestí. „ Predstavte si, že zrazu zhasnú všetky svetlá, až po najmenšie blikajúce svetielko, váš zmysel pre prežitie však zostáva ... ostatné zmysly sa zbystria ... a ocitli ste sa v neviditeľnom svete, kde sa v tme tmúcej môžete orientovať len podľa hmatu, sluchu a rozpoznávania vôni. Pochopíte, aké to je žiť a nevidieť. Spoznáte, že skutočne 90% informácii získavame očami - zrakom. Pocítite, ako život bez zraku nútene posilňuje ostatné zmysly. Na tejto výstave nás sprevádzali: po miestnostiach v byte, po veľkomeste, v prírode a aj hostili v reštaurácii nevidiaci sprievodcovia. Najveselšie zážitky, z nás vidiacich sprievodcov, z nášho chaotického správania sa v tme, z nášho strachu z toho, čo sa nám objavilo pod nohami, pred nami, nad našimi hlavami, za nami a z nášho preľaknutia, keď zrazu zatrúbilo auto, keď sme mali pocit, že stojíme pri rieke a... mali naši nevidiaci, ktorí sa v tej tme cítili ako doma a voľne pobehovali, kým my ostatní sme sa museli držať steny, alebo inej opory. Keď sa na konci prehliadky otvorili dvere a VIDELI sme svetlo, všetci sme boli ticho, plní dojmov, z neviditeľného sveta. Uvedomili sme si, že aj keď si myslíme, že chápeme našich blízkych ťažko zrakovo postihnutých, nie je to celkom pravda, my sa o to len z lásky k nim pokúšame... Výstavu môže absolvovať skupinka maximálne ôsmych ľudí a my sme vytvorili tri skupinky. Usporiadatelia to majú tak perfektne zariadené, že tí, ktorí čakajú na vstup, alebo na ďalšiu svoju skupinku, môžu sa hrať so slepeckými hrami a pomôckami, či hrami a pomôckami pre slabozrakých so zvyškami zraku, spoznávať rôzne dôležité pomôcky a dozvedieť sa o nevidomých, ktorí dosiahli vo svete niečo výnimočné: Ray Charles, Stevie Wonder, Andrea Bocceli a iní. Nápad na výstavu vraj vznikol, keď v zahraničí jednej pani manžel stratil zrak a ona, aby ho pochopila, dala zatemniť celý ich dom ... .“

Na odľahčenie silného dojmu z výstavy sme potom spoločne zakotvili v „Pivovaru a restauraci U Fleků“ na perfektnom čiernom pive, ktoré chutilo bez výnimky každému, či bol zdravý, chorý alebo zdravotne postihnutý. A úplne najchutnejšia bola pravá česká becherovka, ktorú sme si mohli vychutnávať za prekrásnych tónov starých českých piesni v podaní starého českého harmonikára, ktorý keď začul slovenčinu, venoval nám pieseň: Slovenské mamičky; mamičky boli veľmi dojaté ... Dozvedeli sme sa, že prvé písomné zmienky o pivovare U Fleků sa datujú v roku 1499, kedy dom kúpil sladovník Vít Skřemenec, ( Kolumbus objavil Ameriku 1492 ), že Pivovar U Fleků je jediným pivovarom v strednej Európe, kde sa pivo varí bez prestávky už 510 rokov. Zaujímavosťou je, že Flekovský tmavý ležiak 13% sa vyrába z vody, chmeľu a 4 druhov jačmenného sladu za pomoci pivovarských kvasníc a všetky suroviny pochádzajú z ČR. Následne sme mali krátke osobné voľno, rozišli sme sa po námestí a niektorí si ešte stihli pozrieť chrám sv. Jakuba. Prezreli sme si potom spoločne aj pravoslávny chrám Cyrila a Metóda na Resslovej ulici v Prahe. Dozvedeli sme sa rôzne detaily o atentáte na Reinharda Heydricha (Operácia Antropoid), ktorý bol spáchaný 27. mája 1942 v Prahe-Libni, kde sa miestom pre atentát stala križovatka v Libni s ostrou zatáčkou v svahu, ktorá viedla smerom dolu k mostu v Tróji. Atentát na Heydricha bol ojedinelým diverzným atentátom na predstaviteľa nemeckých ozbrojených síl v priebehu celej 2. svetovej vojny. Nanešťastie tento čin mal pre český národ ďalekosiahle následky a nielen pre český národ. Nacistický teror sa ešte viac zosilnil a trpelo tak mnoho nevinných ľudí. Okupanti svoj teror čiastočne zmiernili až po dolapení atentátnikov dňa 18. júna 1942, ktorých našli v krypte chrámu na základe udania. Po príchode do hotela a po večeri v jedálni s príjemnou, výbornou obsluhou sme sa všetci zišli na pohostení vynikajúcimi zákuskami, ktoré nám venoval pražský synovec jedného z našich nevidiacich účastníkov. Aby nám zákusky chutili a hlavne pre dobrú náladu nás vynikajúco zabavila, ako vždy už neodmysliteľne spätá z akciami občianskeho združenia, skupina BLINDMAN. Všetkým vyhrávala piesne na želanie a všetci si spolu z chuti vyspevovali s protagonistami Milanom Kvietkom a Marekom Botevom... Úžasným zážitkom bolo, keď zaspievala Danka Kačiaková za sprievodu skupiny, bez akejkoľvek prípravy, pieseň Hallelujah a potom ďalší a ďalší iné piesne. (Viacerí, ktorí boli dva týždne dozadu na Umeleckej prehliadke v Bratislave na námestí Gallérie Eurovea mali pocit, že prehliadka hudobníkov a spevákov pokračuje v Prahe... ).

Predposledný deň nás pán šofér doviezol až takmer pod očarujúci Vyšehrad, kde nás na začiatku parku „privítala" Čertova skala. Po prechádzke prekrásnym parkom sme s obdivom strávili pomerne dlhý čas i v obdivuhodnej Bazilike minor - kostole sv. Petra a Pavla. Na Vyšehradskom národnom cintoríne sme zapálili sviečky a s pietou pobudli pri miestach posledného odpočinku mnohých osobností českého kultúrneho či spoločenského života, medzi inými sme našli hroby: B. Němcovej, V. Buriana, A. Muchu, W. Matušku, K. Zicha, J. Maláska a iných. Pri hrobe Bedřicha Smetanu sme v tichu počúvali úryvok z cyklu symfonických básni: „Má vlast“. Náš autobus už čakal na nás po malom obede a zákusku s okúzľujúcim názvom – Čokoládová láska a odviezol nás až takmer pod cestu vedúcu na Petřín. Petřínska rozledna, ktorá sa nie nadarmo, prirovnáva k parížskej Eifelovke, bola pre nás nesmiernym zážitkom a niektorým sa nám ani nechcelo odísť z prenádhernej Ružovej záhrady, no v hoteli nás už čakala, ako vždy, vynikajúca večera, balenie kufrov a po raňajkách odchod do vlasti.

Nasledujúce ráno sme sa rozlúčili s personálom, znovu naložili batožinu, aj seba, do autobusu a radi by sme sa ešte boli zastavili cestou domov v Brne, pozreli by sme si trochu jeho pamätihodnosti a hlavne navštívili jediné slepecké múzeum v bývalom Československu. Žiaľ pre haváriu, ktorú hlásili na diaľnici z Prahy do Brna, sme sa tejto prehliadky vzdali... no ... náš sprievodca a náš pán vodič autobusu boli profesionálne pripravení na akékoľvek alternatívy.

Keď sme sa teda, kvôli spomínanej havárii na diaľnici pred Brnom, rozhodli odkloniť od pôvodne vytýčenej trasy, odborný výklad nášho sprievodcu o rôznych pamätihodnostiach a zaujímavostiach na novej trase a potom o zámku v Ledniciach bez mihnutia oka pokračoval, ako keby sme tadiaľ boli bývali chceli ísť. Zodpovedal na všakovaké i všetečné otázky, bol vždy dobre naladený a z nadhľadom i humorom sme všetko zvládli. Úžasné!!! „Ďakujeme mu aj touto cestou.“ Nebudeme však spomínať len na rozprávkovo krásny zámok v Ledniciach, ale aj na to, aké sme mali „šťastie“, že začali práve v ten víkend slávnosti vína a burčiak tiekol potokmi. Po dobrom obede, po prehliadke zámku a jeho úžasne krásnych záhrad, sme znovu obsadili svoje miesta v autobuse a ani sme sa nenazdali, vítala nás podvečerná Bratislava. Vystúpila bratislavská skupina, postupne v iných mestách ďalší a poslední sme boli my, breznianska skupina, spolu s tými, ktorí museli ešte jednu noc prespať v Brezne, nakoľko už nemali nočné spoje domov. Keď ďalší deň odišli aj oni, ostalo akosi clivo...

„Z Prahy sme sa teda šťastne vrátili a všetci účastníci a ich sprievodcovia boli veľmi vďační, spokojní a nadšení. Myslím, že sa nám podarilo „vidieť a ohmatať“ všetko, čo sme plánovali, okrem výstavy Křišťálový dotek, ktorá bude otvorená až okolo 20. septembra, jazdy METROM a nejakých „iných maličkostí“, no možno niekedy nabudúce. Služby poisťovne, vzhľadom na cestovné poistenie, sme chválabohu v žiadnom prípade počas zájazdu nepotrebovali využiť.“

Lúčili sme sa so slovami: „ Ak sa vám páčilo, povedzte to iným, ak sa vám nepáčilo, povedzte to nám“. Za všetky aspoň niekoľko ohlasov:

od ťažko zrakovo postihnutých:

na tento náš výletík budem ešte dlho a rada spomínať, pretože som sa s Vami cítila naozaj veľmi dobre a som rada, že som mala možnosť spoznať ďalších milých ľudí... obrovské ďakujem za prekrásny zájazd, za množstvo nádherných zážitkov. Teším sa, že sme sa zišli perfektná partia a že sme spolu zažili neopakovateľné... M.

ďakujem za super, super akciu. Domov sme dorazili v poriadku... M.

program aj všetko bolo úplne super a touto cestou by som sa chcela poďakovať občianskemu združenie v osobe Danky za pozvanie na super výlet a špeciálne mojej sprievodkyni Zuzke. Pozdravujem... Ž.

ďakujem za krásny pobyt. Všetkých pozdravujem. Už som doma, všetko OK... E. ďakujeme za pekný zájazd. Domov sme šťastne docestovali, pozdravujeme zvyšok našej, teraz už vašej posádky a prajeme aj vám šťastný dojazd... S.

od sprievodcov

ešte raz chceme poďakovať za krásny pobyt strávený v Prahe. Zanechalo to v nás, sprievodcoch, krásne zážitky a budeme mať spomienky na celý život. Nech sa OZ BLINDMEN naďalej darí a nech združuje vždy takých úžasných ľudí, s akými sme boli na zájazde v Prahe. Pozdravujeme... A. a Š.

prosté ďakujem, nemám iných vhodných slov... J.

tisíckrát ďakujeme za krásny poznávací zájazd. Nech sa OZ BLINDMEN ďalej darí aspoň tak, ako doposiaľ. Česť a obdiv pani riaditeľke... Z. a M.

som šťastný, že som mohol robiť na tomto zájazde sprievodcu. Bola to pre mňa unikátna skúsenosť. Nikdy nezabudnem... L.