začiatok
Občianske združenie BLINDMEN Menu
Obsah

Nevidiaci „kamosi“ sa opat stretli

Prvy julovy vikend sa stretla nevidiaca a slabozraka mladez z celeho Slovenska v penzione Zeleny dom v Ciernom Balogu na vikendovo relaxacno - poznavacom pobyte. Cielom tejto prvej vacsej akcie, ktoru pre 14 nevidiacich a slabozrakych a ich sprievodcov pripravilo obcianske zdruzenie BLINDMEN z Brezna, bolo, aby nevidiaci hudobnik a spevak Milan Kvietok predstavil kamaratom svoj rodny kraj. Dojmy zo spolocne prezitych dni nam sprostredkovala 23-rocna nevidiaca Miriam Genska z Rimavskej Soboty:

Stretnutie zorganizovalo obcianske zdruzenie BLINDMEN z Brezna v spolupraci s obcianskym zdruzenim Vydra v Ciernom Balogu a pobyt bol urceny nam, ktori sme sa poznali uz od detstva – zo Specialnej zakladnej skoly pre nevidiacich a slabozrakych v Levoci ci v Bratislave. Po ukonceni tychto skol sme sa rozprchli kazdy svojou cestou zivota a niektori sme sa nevideli aj viac ako desat rokov. Cierny Balog je jedna z najvacsich obci na Slovensku a sklada sa z viacerych lokalit, ako je napriklad Palenicne, Dobroc alebo Vydrovo, do ktoreho sme zavitali aj my, takze by som tuto dedinu mohla nazvat USB (Spojene staty balocke), podobne ako USA (Spojene staty americke). V piatok sme postupne prichadzali kazdy zo svojho bydliska na miesto cinu do Penzionu Zeleny dom, kde sme sa ubytovali a navecerali. Dve Ciernobalocanky z obcianskeho zdruzenia Vydra nam porozpravali o najvacsom skvoste a rarite Cierneho Balogu – o Ciernohronskej zeleznicke, ktora bola prvou zo vsetkych zeleznic na Slovensku. Potom sme si dali zoznamovacie kolo, aby kazdy „zrakac“ mal prehlad o tom, kto sa na pobyte zucastnil. Uz nic nechybalo k tomu, aby nastal cas zabavy, hudby a dobreho humoru. Hudbu nam zabezpecovala skupina Blindman - na varhanoch hral nas stary znamy muzikant Mino Kvietok a na gitare Marek Botev z Brezna. Spolu s nimi spievala a na gitare hrala Evka Baranikova z Bratislavy. Mino, ktory kedysi zalozil skupinu Blindman, ma uz nahratych zopar vydarenych albumov. O dobry humor som sa postarala aj ja a vsetkych som pobavila zartovnymi scenkami.

Po sobotnajsich ranajkach dve ucastnicky pobytu isli nakupovat do Brezna s pani Kvietkovou a my ostatni sme mali moznost povozit sa na bricke, na ktorej sa kedysi vozili vacsinou iba pani a ktora kedysi nahradzala dnesny taxik, MHD a pod. Riadil ju jeden pohonic a tahali dva kone Duro a Pejo. Jedna skupinka zaujemcov sa pobrala na peknu turistiku na salas, druha isla na obhliadku pamatihodnosti breznianskeho namestia, tretia do breznianskeho kostola na sobas, kde spievali na chore dva spevacke zbory a Mino im hral na varhanoch, posledna skupinka ostala relaxovat po nakupoch v penzione. Po veceri sa rozbehlo druhe kolo dobrej hudby, humoru a dobrej nalady, ktorym sme v neskorych nocnych hodinach po opekacke stastne zakoncili druhy den nasho stretnutia.

V nedelu hned zrana skupinka dobrovolnikov sa vybrala na svatu omsu do kostolika nachadzajuceho sa asi 50 m od penzionu. Po ranajkach sme sa z miesta nasho docasneho bydliska presunuli do Vydrovskej doliny, kde nas dopravila Ciernohronska zeleznicka. Poprechadzali sme sa po lesnickom skanzene, kde bol vystaveny nadherny exponat dreveneho medveda, dreveneho cloveka a kde sme pocas prehliadky nasli za ohradou aj dvoch zivych diviakov a tak sme zistili povod strasneho zapachu. Obedovali sme pravy kotlikovy gulas a potom sme sa presunuli spat do penzionu, v ktorom sme tento nas vikendovy pobyt zavrsili. Rozlucka to bola veru nekonecna. Nevedeli sme sa rozlucit jeden s druhym, pretoze sme sa spolu velmi dobre citili. Z Cierneho Balogu sme sa vratili domov spokojni, oddychnuti, plni peknych dojmov a prijemnych zazitkov. Verim, ze sa v Ciernom Balogu alebo na nejakom inom peknom mieste o rok znovu stretneme a prezijeme spolu aspon take pekne chvile ako na tomto vikendovom stretnuti.

A co dodat na zaver? Chcela by som sa podakovat pani Ing. Daniele Kvietkovej, vykonnej riaditelke Obcianskeho zdruzenia Blindmen z Brezna, ktora sa podielala na usporiadani tejto prenadhernej akcie, tiez vsetkym sponzorom, pretoze bez ich financnych prispevkov by sme sa tu stretnut nemohli. Nasa vdaka patri aj panovi Pancikovi a jeho manzelke, ktori nam v penzione poskytli pristresie, perfektnu stravu, starostlivost a boli k nam naozaj velmi mili a laskavi.

Uverejnené v regionálnom týždenniku Horehronie dňa 18. JULA 2006 a uvedený aj v SKN vo zvukovej podobe v časopise PRAMEŇ/07